Biologická starostlivosť a revolúcia v dojčení – poloha pololežmo

„Ja sama, rovnako ako vo svojej praxi som čoraz viac začala používať tzv. vertikálnu polohu pri dojčení. Prelom nastal, keď moja kolegyňa Jana Michálková, narazila na článok Biologická starostlivosť: Revolúcia v dojčení – dojčenie v polohe pololežmo od Suzanne Colson, ktorého skrátenú podobu vám so súhlasom autorky ponúkam v mojom blogu (článok vyšiel v Midwifery Today číslo 101 na jar 2012, http://www.midwiferytoday.com/articles/biologicalnurturing.asp).“

Biologická starostlivosť (BS) je nový neurobehaviorálny prístup k začiatkom dojčenia. Jeho cieľom je znížiť problémy s laktáciou a predčasným nechceným ukončením dojčenia. Pri tomto prístupe sa matka pohodlne opiera a dieťa si ukladá na seba tak, že každá časť dieťaťa je v tesnom kontakte s matkiným telom alebo okolím. Dojčenie v polohe pololežmo sprístupňuje telo matky pohybu novorodenca. Až dvadsať  primitívnych novorodeneckých reflexov umožňuje dieťaťu, aby sa pohybovalo a tieto reflexy pôsobia zároveň ako stimulanty dojčenia (Colson a kol. 2008).

Prirodzená poloha pri dojčení sa netýka len dojčenia. Nejde tu o postup, ale o podporu matiek v tom, aby držali svoje deti na mieste, ktoré Nils Bergman (2008) nazýva životným prostredím cicavcov. Poloha pololežmo je ideálna pre matkino pohodlie, ale nielen to. Táto poloha prirodzene zabezpečuje fascinujúcu konverzáciu matky a dieťaťa tvárou v tvár, ktorú po prvýkrát zdokumentovali Klaus a Kennel (1976).

Tieto zložky spolu súvisia, a to vedie k zmenám dokonca aj v priebehu jedného dojčenia. Keď dieťa leží na tele pololežiacej matky, gravitácia tlačí ich telá k sebe. Každý pohyb spôsobí, že sa telo dieťaťa otiera o telo matky. Tieto interakcie spúšťajú spontánne alebo vrodené správanie matky a dieťaťa. Pohodlie a sloboda počas dojčenia, čo je podstatné pre biologickú starostlivosť, sú pomerne nové. Tradične panovala medzi expertmi zhoda v odrádzaní matiek od toho, aby sa pri dojčení zakláňali. Okolo roku 1985 učili zdravotníci matky sedieť pri dojčení vzpriamene alebo ležať na boku vedľa dieťaťa.

Biologická starostlivosť je prístup, v ktorého strede je matka. Biologická starostlivosť má šesť zložiek: pozícia tela matky, poloha dieťaťa, popôrodný stav dieťaťa, hormonálny stav matky, primitívne novorodenecké reflexy a vrodené správanie matky pri dojčení. Pri prirodzenej polohe pololežmo sa chrbát, krk a hlava matky podopierajú, zatiaľ čo matka pozoruje novorodenca, dotýka sa ho a láskyplne sa s ním rozpráva. Jedinečná behaviorálna odpoveď novorodenca je obvykle jediná inštrukcia na dojčenie, ktorú matka potrebuje.

Úloha primitívnych novorodeneckých reflexov (PN reflexov)

Hľadací a sací reflex sú všeobecne známe reflexy vedúce ku kŕmeniu, ale rozhodla som sa preskúmať i ďalšie novorodenecké reflexy súvisiace s kŕmením. Skúmala a porovnávala som polohy pri biologickej starostlivosti s tradičnými polohami, aby som zistila, či tam tieto reflexy hrajú úlohu. Nikdy predtým sme si nepredstavovali, že by PN reflexy mohli mať v súvislosti s dojčením negatívny vplyv. Napriek tomu sme opätovne videli, ako reflexy odtláčajú dieťa od prsníka – trhavé pohyby ako otáčanie hlavou, vrtenie nohami, hádzanie sa celým telom, boxovanie rukami, bojovanie, kopanie. Taký rozruch sme nečakali. Na druhej strane sme rovnaké pohyby videli ako hladké a koordinované, ako pomáhaj nájsť prsník, prisať sa a dojčiť sa. Zároveň s analýzou dát sa ako jediná dôležitá premenná ukázala poloha matky pri dojčení, ktorá spúšťa reflexy buď ako stimulanty alebo ako bariéry. Výsledky jasne ukazujú štatisticky významný rozdiel: viac reflexov sa prejavuje ako stimulanty, keď matka leží pohodlne na chrbte oproti tomu, keď sedí rovno alebo leží vedľa dieťaťa. Toto zistenie je obzvlášť dôležité v prípadoch, keď sa dieťa odmieta prisať.

Vyhľadávací reflex sa prejavuje celou škálou pohybov od nepatrného pošklbávania pier po prehnané pohyby hlavou zo strany na stranu. Spolu s reflexívnym oblizovaním rúk a hrabaním rukami a nohami je to súčasť normálneho správania sa novorodenca. Napriek tomu sme, rovnako ako mnoho matiek, pravidelne pozorovali, že v určitých polohách boli tieto vrodené prejavy na prekážku a zhodli sme sa, že dôvodom je vplyv gravitácie. Dialo sa to totiž vo chvíli, keď gravitačná sila odtláčala dieťa od matky, dieťa to ťahalo dolu na vankúš alebo do matkinej náruče. Ukázalo sa, že gravitácia prebije to, čo sa považuje za normálnu stimulačnú podstatu reflexívnej odpovede v súvislosti s kŕmením.

Ako ovplyvňuje poloha prejavy reflexov?

Matky, ktoré majú skúsenosť s tým, že im PN reflexy prekážali, boli v kontakte koža na kožu alebo boli ľahko oblečené, ležali vedľa dieťaťa, sedeli vzpriamene alebo sa ľahko nakláňali dopredu. Matky sediace vzpriamene obvykle položili dieťa na vankúš pred seba v pravom uhle so svojím telom. Napriek tomu, že deti boli otočené k svojim matkám, obvykle bola medzi ich telami medzera alebo uhol. Stehná, lýtka a chodidlá dieťaťa boli často v kontakte so vzduchom. Dôležité je, že matky museli použiť tlak na chrbát dieťaťa, aby ho udržali na úrovni prsníka a tak blízko, aby dokázalo piť. Tento nový jav som nazvala „kŕmenie na chrbte“. Čím viac sa matka snažila vyvolať u dieťaťa široko otvorené ústa bradou dopredu, tým silnejšie tlačila na chrbátik. Tento pevný úchop sa obvykle týkal aj krku alebo hlavy dieťaťa. Čím pevnejší bol úchop, tým viac dieťa bojovalo pomocou až zúrivého hrabania nohami a/alebo rukami so zvyšujúcou sa silou a intenzitou, až kým sa nerozkričalo.

Poloha cicavca

Môj výskum, kde som porovnávala polohy pri dojčení, priniesol výstup, že celá škála pohybov napomáhajúcich dojčeniu bola obmedzená, pokiaľ matky držali dieťa v klasickej polohe. Keď sa matky opreli dozadu, ich deti sa presunuli do polohy na bruchu, ktorú opísal aj Peiper (1963) (pozn. poloha na bruchu na naklonenej rovine). V polohe na bruchu sme pozorovali ďalší reflex – kývavé ďobkanie hlavou. Ukázalo sa, že toto je spustené z pevného bodu v chrbtici dieťaťa a tento jav zaznamenali už v minulosti (Scheidt a Prechtl 1951, Peiper 1963). Pri biologickej starostlivosti v polohe na bruchu sa deti obvykle prisajú bez pomoci a všetko sa deje hladko a ľahko.

Pozorovali sme tiež spoločné znaky:

  1. Matky sa v rôznych sklonoch poloľahu cítili pohodlne.
  2. Dieťa nebolo ani zvislo ani paralelne s matkiným telom. Väčšinou sa dieťa ukladalo do pozdĺžnej alebo šikmej polohy. Inými slovami, na rozdiel od niektorých nižších cicavcov neleží ľudské mláďa na bruchu rovno. Je vo fyziologicky prirodzenej šikmej polohe. Toto naklonenie mieri vždy smerom hore vďaka sklonu matkinho tela. Toto zošikmenie vysvetľujeme ako prirodzenú cestu na podporu dýchania novorodenca (Colson a kol. 2008).
  3. Dieťa sa dostane k bradavke pomocou hľadania, keď otáča hlavičkou zo strany na stranu a ďobká, pričom to zahŕňa celú prednú časť hlavy, nielen bradu.
  4. A nakoniec, matky nemuseli dieťa držať. Nebolo potrebné vyvíjať tlak na chrbát, krk alebo hlavu, aby bolo dieťa stabilné alebo aby zostalo na prsníku. Namiesto toho gravitačná sila pomáha držať telo dieťatka na tele matky. Ukázalo sa tiež, že gravitácia spôsobuje nepatrný tlak, ktorý uhládza a koordinuje reflexy. Pri biologickej starostlivosti sa dieťa stáva aktívnym účastníkom, prisáva sa samo a často s vlastnou pozičnou stabilitou.
Z mojej štúdie vyplýva, že začiatok dojčenia súvisí so spustením vrodených reflexov dieťaťa a s inštinktívnym materským správaním. Sú súčasťou našej genetickej výbavy charakterizujúcou ľudskú schopnosť dojčiť. Ak je pri začatí dojčenia dôležité spustenie a udržiavanie reflexov dojčenia, potom je prioritou zaistiť prostredie, ktorým je matka, o ktorú sa dieťa (ideálne v kontakte koža na kožu) môže otierať tak, aby sa tieto reflexy mohli spustiť.

Poukazuje to na potrebu prehodnotiť niektoré tradičné rutinné postupy, napríklad učenie techniky dojčenia a určovanie znakov „správneho“ prisatia. Keď sa matka riadi pokynmi alebo sa snaží zapamätať si parametre správneho prisatia, vtedy sa stimuluje neokortex – rozumová časť jej mozgu. Je všeobecne známe, že premýšľanie tlmí spontánnosť alebo prejavy vrodeného správania. Podobne, keď zasiahne pôrodná asistentka, ktorá tlačí na chrbát, hlavu alebo krk dieťaťa pri pokusoch dieťa nasilu prisať, matka sa môže cítiť bezmocná. Prestáva dojčiť a trvalo odstavuje dieťa v domnienke, že ono sa nevie prisať. Bohužiaľ, mnoho rokov sa dojčenie ako získavaná zručnosť krútilo okolo postupov a metód. Prevládal vychovávajúci, intervenujúci prístup. Naproti tomu spustenie reflexov pomocou biologickej starostlivosti podporuje spoluprácu matky a dieťaťa hormonálnym koktailom vrodeného správania, ktoré sa nedá naučiť. Je to jednoduché, neintervenujúce a nevyžaduje si silu. Keď matka prevezme zodpovednosť a praktikuje biologickú starostlivosť, dojčenie už nie je voľba rozumu. Miesto toho je to súčasť biologického imperatívu.

Článok Suzanne Colson, PhD, MSc, BA, docentky a pôrodnej asistentky vo výskume na Canterbury Christ Church University College, preklad spracovala a pripravila: Ing. Jana Michálková – poradkyňa pri dojčení, www.dojcenie.eu. Článok bol pripravený pre časopis Dieťa 7-8/2017.

Spracovanie do blogu: Adriana Kráľová

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *