Biologické predpoklady nosenia detí alebo prečo je prirodzené nosiť deti vertikálne

Z pohľadu biológie ľudského chovania sú naše deti nosenci. Biológ a etológ Bernard Hassenstein zaviedol v r. 1970 delenie mláďat cicavcov podľa ich typického chovania na nosencov, hniezdovcov a behavcov. Hniezdovce sa rodia so zavretými očami a uzatvorenými zvukovodmi, nevedia sa posúvať a len ťažko vedia sami regulovať telesnú teplotu. Potrebujú ochranu hniezda, kde môžu byť zanechaní matkou. Ich strava ich zasýti na dlhú dobu. Počas neprítomnosti matky sa chovajú ticho. Naproti tomu behavce sú akýmsi zmenšeným obrazom svojich rodičov, môžu svoju matku krátko po narodení nasledovať a potrebujú byť neustále v jej blízkosti. Predtým ako bol v roku 1970 profesorom Hassensteinom zavedený typ mláďat nosencov, bol človek počítaný skôr medzi hniezdovcov, čo nám dnes pripomína obvyklý spôsob nakladania s dojčatami. Nosenci ako opice, koaly a iní, sa môžu nohami a rukami pridržiavať srsti matky. To ľudské dojčatá nemôžu. Musia byť držané a podporované. Byť sám znamená pre nosencov to isté čo byť opustený, je to život ohrozujúci stav a mláďa trpí veľkým strachom. Človek je podľa tejto teórie typický nosenec, v čom sa podobá svojim príbuzným primátom.

I dnes máme možnosť pozorovať na svojich deťoch chovanie, ktoré nás so skupinou nosencov jednoznačne identifikuje.

To, že nosenci sú biologicky prispôsobený na neustály telesný kontakt s matkou konštatuje moderná vedecká disciplína etnopediatria, ktorá sa zaoberá okrem iného aj tým, v akom vzťahu sú biologické potreby a kultúrne utvárané modely starostlivosti o dieťa. Etnopediatria kombinuje poznatky terénnej etnológie, medicíny a humánnej etológie. Esenciu tejto disciplíny nájdeme v knihe Meredith Smallovej Naše deti, naše svety. O potrebe telesného kontaktu píše autorka nasledujúce: „Dojča na biologickej úrovni očakáva neustály telesný kontakt a rovnakú starostlivosť, akej sa dostávalo dojčatám pred miliónmi rokov, keď sa ich potreby utvárali. Ale v niektorých kultúrach, ako sú industrializované krajiny Európy a Severnej Ameriky, rodičia volia ďaleko voľnejší vzťah k bábätkám. Ukladajú ich do postieľky a do autosedačky miesto toho, aby ich nosili stále so sebou, kŕmia ich podľa daného harmonogramu, miesto dojčenia na požiadanie, a na nepohodllie bábätka nereagujú tak rýchlo. Tento štýl garantuje rodičom istú slobodu, ale vyberá i svoju cenu – plačúce bábätko, ktoré nie je biologicky prispôsobené kultúrnym zmenám“.

Prečo je nosenie ideálny prostriedok v starostlivosti o novorodenca vysvetľujú výskumy orientované na hormonálnu podmienenosť chovania matiek a detí. Pri kontakte koža na kožu vylučuje matka i dieťa hormón lásky oxytocín. Ten je zodpovedný za to, aby dieťa bolo spokojné a aby matka bola láskyplnou starostlivou osobou. Najvyššia hladina oxytocínu v tele matky a dieťaťa je v momente pôrodu a tesne po ňom, ale i potom má oxytocín veľký vplyv na budovanie väzby medzi matkou a dieťaťom. Má tiež zásadný vplyv na dojčenie. Oxytocín udržuje dieťa a matku v stave zamilovanosti a zaisťuje, aby dochádzalo k vzájomnému napĺňaniu ich potrieb. Oproti tomu opustené dieťa vylučuje celkom iný hormón – kortizol. Dnes už vieme, že kortizol poškodzuje vyvíjajúci sa mozog, je tiež pre dieťa jednoznačne škodlivý a nežiadúci.

Okrem týchto taktilných podnetov vstupuje do hry aj čuch. Bábätko udržuje termoreguláciu hlavne hlavičkou, preto hlava vydáva najsilnejšie pachové vnemy. Bolo zistené, že tieto čuchové podnety v limbickom systéme matky podporujú materské správanie. Matky veľmi často a radi voňajú vlásky na hlavičkách svojich detí, mnoho z nich hovorí o neopakovateľnej vôni, na ktorej sú doslova závislé. Nie je to náhoda. Toto inštinktívne chovanie je len ďalšou poistkou, aby sa matka dobre starala o svoje bábätko.

Máme ale i iné biologické prispôsobenia, alebo aspoň ich pozostatky. O ľudských mláďatách sa súdi, že sú to nosenci pasívni, rovnako ako napr. klokani. Vypadá to, že nosenie zaisťuje matka a nosenec je iba nečinný objekt. Pri bližšom pozorovaní máme ale možnosť zistiť, že tomu tak nie je. Ako vo svojej knihe Ein Baby will getragen sein popisuje Evelin Kirkilionis, odborníčka na biológiu ľudského chovania (humánna etológia), deti zaujímajú spontánne a vytrvalo polohy, ktoré nedávajú zmysel, pokiaľ si neuvedomíme, že sú adaptáciou pre nosenie. Ak uchopíte malé dieťa v podpazuší a zdvihnete ho z podložky, môžete pozorovať, ako pri strate opory ihneď krčí nôžky a zaujme tzv. abdukčne flekčnú polohu. Týmto pohybom sa malý nosenec prezrádza. Pokrčením nožičiek sa dieťa chystá zaujať stabilné postavenie na tele matky. Kirkilionis tvrdí, že v dobe keď ľudský druh vďaka vývoju chôdze a adaptáciou nohy stratil schopnosť pridržiavať sa dolnými končatinami srsti, došlo k presunu mláďaťa z brucha na bok matky. V tejto polohe do seba dieťa s pokrčenými nožičkami a bok matky zapadajú ako skladačka.

Špecifické postavenie bedrových kĺbov a nožičiek pozorujeme u malých detí často, vydržia tak i desiatky minút, napr. pri sústredenej hre, pri skúmaní predmetov. Nakoľko toto chovanie vyžaduje značnú energiu, môžeme predpokladať, že nie je náhodné a zapadá do anatomických a fyziologických daností ľudského druhu.

Zaujímavým dokladom o fyziologickej podstate tejto polohy je výskum orientovaný na prevenciu a liečbu dysplázie detských bedrových kĺbov. Jedným z vôbec prvých lekárov, ktorí na túto súvislosť upozornili bol japonský lekár Nagura, ktorý si už v 40-tych rokoch 20 st. všimol, že zmena spôsobu starostlivosti o malé deti vysvetľuje to, že sa v Japonsku začal vyskytovať problém luxácie bedrových kĺbov (do prelomu 19. a 20. st. je v podstate nevídaný). Na počiatku 20. storočia sa v Japonsku objavil „európsky“ spôsob starostlivosti o dieťa a s ním i to predtým nepozorované ochorenie. Nagura popisuje vo svojej štúdii 9 prípadov detí s luxáciou bedrových kĺbov, ktoré by v európskom prostredí boli liečené operatívne. On však rodičom odporučil, aby sa o deti starali tradičným japonským spôsobom – aby ich podľa miestnych zvyklostí nosili, pokiaľ pre ne nebude v nemocnici voľné miesto. Deti sa ale nakoniec úspešne vyliečili bez nutnosti operačného zásahu. Hoci sa v tejto štúdii nehovorí o stupni závažnosti onemocnenia, predsa ukazuje možnosť, že nosenie môže byť nielen prevenciou, ale i liečbou už vyvinutej dysplázie. Je isté, že práve táto štúdia inšpirovala ďalších lekárov ku skúmaniu vplyvu tradičného nosenia na detské bedrové kĺby. Tejto téme sa napríklad intenzívne venovali nemeckí ortopédovia Johanes Büschelberger a Ewald Fettweis. Jeden zo záverov týchto skúmaní je, že nosenie by pri správnej polohe nožičiek mohlo byť priaznivejšie než pasívna fixácia, pretože vďaka reakcii na pohyby nosiča sa i dieťa mierne pohybuje a oblasť kĺbu sa dobre prekrvuje.

Z vyššie uvedeného je viac než jasné, že ako fyziologickú polohu pre nosenie vnímame polohu vertikálnu. V tejto polohe je možný kontakt telo na telo v najväčšej možnej miere. Táto poloha umožňuje matke vnímať intenzívne čuchom vôňu detskej hlavičky. Reflexné chovanie dieťaťa pri zdvihnutí a priložení na telo – zdvihnutie a pokrčenie  nožičiek v tzv. abdukčne flekčnej polohe – dokazuje, že dieťa hľadá oporu tela nosiaceho. Tiež úchopový reflex sa nám lepšie osvetlí, keď pochopíme, že je pozostatkom z doby, keď sa mláďa rodu homo muselo pevne držať srsti matky a nosenie bolo podmienkou jeho prežitia. Vertikálne nosenie s abdukčne flekčnou polohou dolných končatín je veľmi priaznivé pre zdravý vývoj bedrových kĺbov.

V súčasnosti však stále panuje obava z tejto polohy. Odporcovia uvádzajú, že môže viesť k skolióze či guľatému chrbátiku (kyfóze), pokiaľ sa používa vo veku, kedy dieťa ešte nie je schopné samostatne sedieť. Rovnako sa tiež argumentuje zlým vývojom svalového tonusu. Jedná sa však iba o domnienku, ktorá nebola preukázaná žiadnymi štúdiami ani pozorovaním. Okrem toho, ak má byť vertikálne nosenie prospešné pre vývoj bedrových kĺbov, má to najväčší význam práve v najranejšom období vývoja. Tu vzniká zreteľný rozpor. Evelin Kirkilionis sa rozhodla previesť štúdiu, do ktorej zahrnula bezmála 200 nosených detí, ktoré pozorovala zhruba do veku nástupu do prvej triedy. Táto štúdia nepreukázala žiadnu súvislosť medzi poškodením chrbtice a nosením vo vertikálnej pozícii v rannom období pri porovnaní s obdobnými výskumami u nenosených detí. Medzi 196 deťmi zahrnutými do dotazníkového výskumu bola väčšina nosená 1 – 2,5 hodiny denne, ale skoro 40 detí trávilo nosením viac než 4 hodiny denne, niektoré dokonca šesť i desať hodín. Táto skupina detí je zvlášť zaujímavá, pretože ani u nej sa neprejavil žiadny vzťah medzi nosením a poškodením chrbátika.

Táto štúdia síce nie je veľká počtom respondentov, pretože nosiaci rodičia tvoria v európskom prostredí zanedbateľné percento populácie. Preto je snáď najväčším argumentom fakt, že i v dnešnej dobe sa odhaduje, že dve tretiny obyvateľov tejto planéty stále deti prevažne nosí a iba tretina používa kočíky. Je ťažké predstaviť si, že by takto historicky i teritoriálne rozšírená prax bola zdraviu škodlivá.

I preto je úplne nelogické zvádzať akékoľvek problémy s chrbtom na nosenie. Bolesti chrbta sú skutočne typickým ochorením západnej civilizácie, pritom v tejto kultúre je nosenie detí bohužiaľ naprosto okrajovým fenoménom.

Zamyslime sa nad týmito informáciami a prestaňme sa strašiť vertikálnym nosením malých detí. Pri dodržaní fyziologických daností a ďalších pravidiel akými sú:

podsadená panva podporujúca abdukčne flekčnú polohu nožičiek dieťaťa, laicky sa niekedy popisuje ako M pozícia alebo sa definuje poučkou „kolienka vyššie ako zadoček“,

pevné utiahnutie na tele nosiaceho zaisťujúce dieťaťu stabilnú polohu a kontakt telo na telo,

– zaistenie hlavičky dieťaťa, 

vyvarovanie sa neprirodzených a nevhodných aktivít (športu, behu a pod.) je nosenie vo vertikálnej polohe úplne bezpečné. Naviac jednáme v súlade s potrebami bábätka a podporujeme puto medzi matkou a dieťaťom, ktoré má zásadný vplyv na psychické a fyzické zdravie oboch.

Zo svojej praxe by som rada dodala, že behom rokov, čo učím maminky viazať bábätká do šatiek pozorujem veľký rozdiel v správaní matiek, ktoré majú dieťa naviazané v tzv. klbku a oproti tomu v chovaní matiek, ktoré majú dieťa naviazané vo vertikálnej polohe. Pokiaľ sú maminky podporené v nosení skúsenou a kompetentnou ženou (či už je to lektorka na kurze, pôrodná asistentka, dula alebo kamarátka), úplná väčšina ich vníma subjektívne vertikálnu polohu ako bezpečnejšiu, zrejme pre veľký telesný kontakt s bábätkom a pre pocit kontroly nad polohou a stavom bábätka. Táto poloha pôsobí na matky terapeuticky, ukľudňuje ich, inštinktívne bábätko očuchávajú a bozkávajú. Nosenie bábätka v kolíske tieto reakcie nevyvoláva, pachové vnemy z hlavičky nie sú tak dobre dostupné, telesný kontakt matky a dieťaťa je obmedzený na podstatne menšiu plochu, pretože dieťa je k matke otočené bokom.

Ďalší poznatok z mojej praxe s nosením je ten, že nosenie dieťaťa vo vertikálnej polohe s podsadeným zadočkom v pevne dotiahnutej šatke je podstatne menej fyzicky náročné ako akékoľvek nosenie bez pomôcky, ale tiež než nosenie v polohe klbko bokom k nosiacemu. Je to dané umiestnením ťažiska, ktoré je pri vertikálnom nosení veľmi blízko nášmu prirodzenému ťažisku. Ak je dieťa nosené vertikálne je matka prirodzene nútená držať sa vzpriamene, pretože v tejto polohe je bábätko lepšie stabilizované a podporuje to požadované zaguľatenie bábätka v úväze. Naproti tomu pri nosení v klbku bokom k nosiacemu hrajú veľkú rolu fyzické parametre maminky, veľkosť prsníkov, šírka ramien a hrudníka) a stáva sa, že dieťa sa v úväze doslova obtáča okolo matkinho tela. Pri tomto nosení nemá vzpriamený postoj matky pozitívny vplyv na polohu dieťaťa, môže ju naopak deformovať. U vertikálneho nosenia sa tiež predpokladá pozitívny vplyv na svalstvo panvového dna nosiacej ženy. Umiestnenie bábätka na bruchu matky, jeho drobné pohyby, kopkanie nožičiek, to všetko môže pozitívne ovplyvňovať svalovú aktivitu v tejto oblasti.

Dúfam, že tento článok pomôže osvetliť skutočnosti, ktoré podporujú argumenty pre nosenie detí vo vertikálnej polohe a povzbudí matky a otcov k noseniu detí.

Nosenie vo vertikálnej polohe v pevne dotiahnutej šatke je v súlade s poznatkami biológie ľudského správania (humánnej etológie), etnopediatrie i psychológie a je prirodzenou odpoveďou na potreby matky a dieťaťa. 

Nosenie lieči.

Nosenie podporuje naše rodičovské kompetencie.

Zdroj: Anna Pohořálková, http://vbavlnce.blogspot.cz/2013/06/biologicke-predpoklady-noseni-deti-aneb.html

Preklad: Adriana Kráľová

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *