Dojčila som počas tehotenstva

Keď som otehotnela, môj synček Adriánko mal necelé dva rôčiky. Dojčil sa stále často a ani ma nenapadlo odstaviť ho. Práve naopak. Svoje druhé dieťatko som si naplánovala tak, aby som mohla dojčiť obe detičky naraz, teda tandemovo, čo bolo vždy mojim snom. Adriánko mliečko potreboval po všetkých stránkach a najmä preto, že navštevujeme imuno-alergo ambulanciu a dojčenie pre nás má neskutočný význam.

Nebudem sa v tomto článku venovať tomu, prečo pokračovať v dojčení počas tehotenstva, ale spomeniem aspoň okrajovo, prečo je táto téma stále podceňovaná. Dojčeniu naša spoločnosť stále nepripisuje taký význam, aký v skutočnosti má. Preto sa nikto nebude zaoberať s tým, prečo by ste mali pokračovať, jednoduchšie je povedať matke, aby odstavila, pretože… nie je to bezpečné, tehotenské hormóny škodia dieťatku, matka nemá dostatok živín, materské mlieko už nie je výživné, pre vaše staršie dieťa materské mlieko už nie je prospešné… a kopec ďalších mýtov. Ako sa počas trvania celého môjho tehotenstva ukázalo aj v praxi, nie je to tak.

Prešli prvé tri mesiace a všetko bolo v najlepšom poriadku. Moje dieťatko v brušku sa malo veľmi dobre a môj synček si užíval ďalej dojčenie. Keď som bola približne v 16. týždni tehotenstva, začalo sa mi tvoriť kolostrum. Ja som bola odhodlaná dojčiť počas tehotenstva hlavne preto, že môj synček ho potreboval z imunologického hľadiska, a mojim cieľom bolo, aby dostal práve túto zázračnú tekutinu, teda kolostrum. O tom, že je to tak, sme sa s mužom presvedčili od chvíle, ako ho začal piť. Proste náš častejšie chorý synček zrazu nie je chorý vôbec. Ani len soplík nemal už celého pol roka. Stal sa malý zázrak. Kolostrum prevýšilo všetky lieky od imunológa, immunor, imunoglukán a mnoho vitamínov, ktoré aj tak vôbec nepomáhali.

V 29. týždni som, pootvorená na 1,5 cm, dostala aj bolesti v podbrušku. Cítila som niečo, ako keď sa schyľuje k menštruácii. Vyplašila som sa, volala svojmu gynekológovi a nakoniec som skončila na 3 dni v nemocnici. Dnes s odstupom času presne viem, prečo sa toto udialo. V 13 týždni pri vstupnom vaginálnom vyšetrení som niečo chytila na gynekologickej ambulancii. Začala som pociťovať nepríjemné pocity zospodu, akurát po vaginálnom vyšetrení. Používala som rôzne maste, ktoré mi popredpisovali, ale ako náhle som prestala niečo užívať, tak som to mala znovu. Vyše mesiaca som sa takto trápila. Nakoniec som si sama niečo kúpila v lekárni a celkom mi to prešlo. Počas tej hospitalizácie mi urobili okrem iných vyšetrení aj kultiváciu. Zistili sa dve baktérie a mykóza. Môj gynekológ mi predpísal niečo na mykózu a baktérie neriešil, vraj to sa vyrieši až pri pôrode, teda infúziou.

Nakoniec som sa už v tehotenstve vyliečila s pomocou jednej úžasnej pani doktorky Lucky Nemašíkovej z Galanty, ktorá mi presne podľa citlivosti dala antibiotickú liečbu. Po nej sa ma ujal pán primár z Liptovského Mikuláša (vie, že dojčím a vôbec s tým nemá problém), urobil kontrolnú kultiváciu a chcete vedieť výsledok? Opäť zatvorená a bez pozitívneho nálezu na baktérie či mykózu.

Počas trojdňovej hospitalizácie som si zažila hotové peklo. Ťažko som niesla, ako môj syn zaspí večer s ockom bez prsníka, či bude chcieť sa dojčiť aj po 3-dňovej pauze, či vôbec pokračovať. Áno aj také som mala myšlienky. Jednoducho povedané, odžila som si tam „silu vzťahovej väzby“. Iba som tam plakala (stále a stále, hádam si o mne spolubývajúce mysleli, že som bláznivá) a myslela na to, čo prežívajú všetky náhle odstavené deti. Presne to isté, čo matka, ktorá zrazu nemôže dojčiť svoje dieťa. Taký stres som v živote nezažila, nikdy na to nezabudnem. Počas tých troch dní ma dvakrát vyšetrili zospodu. Ach jaj. Tak som odišla domov na vlastnú žiadosť a prvé čo povedal synček po mojom návrate bolo: „Mama cici ideme“. Ja som bola šťastná. Aj keď som sama bola zmätená čo vlastne, či dojčiť, či nedojčiť. Proste som ho nadojčila. S mužom sme sa nakoniec dohodli, že prejdeme na režim neponúkať, neodmietať. Okolie si asi myslí, že som odstavila.

Môj Adriánko zvládol odlúčenie na jednotku. Ako matka som ho nikdy nesklamala. Od narodenia zažíval pocity bezpečia a pri akejkoľvek situácii, ktorú nezvládal (choroba, bolesť, únava), som bola pri ňom a dojčil sa na požiadanie. Práve preto z neho vyrástol sebavedomý chlapec, samostatný, keď treba. Môj malý hrdina je dôkaz toho, že dojčenie a nosenie nerozmaznáva, práve naopak. Adriánko je sebavedomá harmonicky rozvinutá osobnosť po všetkých stránkach, nemá problém jednoducho s ničím. Vie, že matka ho nikdy nesklame, je si mnou tak istý. Je to krásne a som na neho veľmi pyšná. Dokonca chodil pár dní aj do škôlky, a keď po neho ocko prišiel, tak nechcel ísť ani domov, tak sa mu páčilo. V kolektíve je vodcovský typ.

To, čo sa mi stalo mi dodalo ďalšie sily. Skoncentrovala som sa a naučila som sa počúvať svoje telo. Do takej miery, že som znovu v poriadku a že si užívame so synčekom ďalej dojčenie počas tehotenstva. Nikdy som v sebe nemala toľko sily ako teraz. Nikdy toľko bojovnosti. Nikdy som nemala taký pocit, že presne viem, čo robím. Príroda je neskutočne mocná. Radí mi a presne viem, čo treba robiť. Že dojčenie s tým nemalo nič spoločné. Ale boli to baktérie a mykóza. Okrem toho, keď som sa rozhodovala či vlastne do pôrodu dojčiť alebo nedojčiť, mi pomohol príbeh mojej kolegyne Veroniky Mihalskej, ktorá dojčila aj po hospitalizácii v prvom trimestri. Ďakujem Veronike za jej článok, ktorý mi dopomohol rozhodnúť sa. Ďakujem skutočne všetkým, čo ma podporili.

Momentálne som v 38. týždni, dojčím a som šťastná. Moc sa teším na moju malú Sofiu, na môj pôrod a na to, čo bude potom. Tandemové dojčenie. Verím, že sa mi splnia všetky materské sny a ja na to nikdy v živote nezabudnem.

Ďakujem: nemocnici  v Liptovskom Mikuláši – pánovi primárovi Oldřichovi Drahovzalovi, poradkyniam z Mamily – Lucke Nemašíkovej, Andrejke Polokovej, Vierke Červenej, Veronike Mihalskej a Gabike Janovičovej za podporu a pomoc!

Na fotke pri článku som v 36. týždni, syn má 2,5 roka.

Adriana Kráľová

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *