Moja cesta k empatickému kontaktnému vzťahovému rodičovstvu

Moja cesta k empatickému kontaktnému vzťahovému rodičovstvu – citlivo kontaktom ku vzťahu

I. Kráčam svojou cestou materstva a chcem aby mi na tej ceste bolo dobre

Zatúžila som po prvom dieťatku. Zrodilo sa v správnom čase na správnom mieste. Moje „prenatálne dieťa“ a ja sme boli v dokonalej harmónii. Potreby môjho prvorodeného chlapčeka boli v brušku napĺňané a naplnené. Moje predstavy o materstve ako neskúsenej prvorodičky boli dosť skreslené obrazom spoločnosti. Nereálne očakavánia, nesprávne vzory, nesprávne obrazy na ulici. Napriek tomu som mala v sebe veľa prirodzeného intuitívneho a pudového správania. Hoci mi autority radili isté veci, ja som vedela, že je to nesprávne a proti prírode. Dieťa plače. Uvedomovala som si, že mu nerozumiem. Ak by som mu rozumela, neplakalo by. Má svoje potreby. Ktorá to je? Poznáte to. Skúšate všetko, aj tak nič nezaberá. Problém vznikol dávno predtým. Keď vás niekto odpojil, zobral vám vaše kompetencie, podaroval vám darček v perinke v pôrodnici (spôsob zobrať dieťa, priložiť dieťa, zobrať dieťa, vyšetriť dieťa… to nie je bonding).

duckoPojem „vzťahová výchova“ som nepoznala. Na čo si spomínam je, že som si dôverovala. Vo všetkom. Dojčila som a videla som, že kontakt nám pomáha, zaobstarala som si náš prvý nosič, hoci som nikdy nikoho nevidela nosiť. Náročný chlapček si vyždadoval veľmi veľa kontaktu a myslím si, že to bol aj dôvod, prečo naše jedno dojčenie trvalo aj vyše hodinu. Akceptovala som to a spala som s ním. Počúvala som potreby svojho dieťaťa. Aj keď nás niekto na začiatku prerušil, snažila som sa uspokojovať potreby svojho chlapčeka aj po narodení, keďže v brušinku mal všetko tak, ako potreboval. Dojčenie bol náš prvý nástroj, ako všetkému porozumieť, ako empaticky cez kontakt vybudovať krásny vzťah s porozumením. Teda citlivo kontaktom ku vzťahu. Konečne mi na mojej ceste bolo dobre, aj keď najskôr to bola víchrica, ktorú sme ustáli vďaka prirodzeným inštinktom ženy, matky.

„Ale aj ja mám svoje potreby!“ Dnes viem, prečo som túto vetu nepoužívala. Vďaka mojim rodičom som si so sebou niesla naplnené potreby z detstva. To mi pomohlo toto všetko zvládnuť, primárne sa sústrediť na novorodenca a načúvať jeho potrebám. Naša cesta bola búrlivá, divoká a psychicky veľmi náročná, nakoľko sme mali ten „bonding“ v úvodzovkách.

K láskyplnému porozumeniu som sa pri synčekovi predojčila.

II. Bez prekážky a na mojej ceste mi je úplne skvele

sofiZrodila sa moja prvá princezná. Moje dievčatko. Nemôžem to sem nenapísať. Po lícach mi stekajú slzy. Áno to bolo tak krásne, keď sa narodila. Je dva roky od toho momentu a vo mne sú stále tak silné emócie zo zázraku jej zrodenia. Harmónia zrodením pokračuje. Nepotrebujem sa učiť rozumieť svojmu dieťaťu. Nepotrebujem sa pýtať: „Prečo plače?“. Neplače. Neplakala a nemala dôvod plakať. Ležala na mne, nikto mi ju nezobral. Pretože dieťa treba vyšetriť, pretože je potrebné to a to. Pre koho? Pre lekára? Čo je potrebné pre matku? Čo je potrebné pre dieťa? Akosi sa na to zabudlo.

V kontakte v dokonalej harmónii bez stresových hormónov či u mňa, či u malinkej, s láskou, úsmevom, v záplave oxytocínu. Ako v tejto situácii nemôže fungovať dojčenie? Prečo by sa dieťa nemalo prisať samé v správnom mieste a v správnom čase? Prečo by mal niekto do toho zasahovať? Komunikácia matka a dieťa fungovala na najvyššej úrovni. Takto je to naprogramované. Je to prirodzené biologické správanie cicavca. Rozumeli sme si dokonale. Ja som proste vedela, kedy moje dieťa chce vylučovať, kedy sa chce dojčiť, kedy chce spať bez toho, aby som musela vyskúšať všetky možnosti ako pri synčekovi, nakoľko som mu po pôrode vôbec nerozumela. Nie preto, že som bola prvorodička. Preto, že nás oddelili „na neškodných 5 minút“.

Teraz som si so sebou niesla nejaké obrazy z internetu. Dieťa v šatke od narodenia, dojčenie na požiadanie a úplne mi to stačilo na to, aby som bola 100 % presvedčená, že konám správne. Tu v okolí to totiž nik nerobil. Stala som sa vyrovnaná matka, ktorá mohla bez stresu napĺňať potreby svojich dvoch detí. Nepotrebovala som k tomu nikdy ani cumlík, ani dieťa nechať vyplakať oddelené.

Tento obraz by som chcela odovzdať všetkým matkám, preto píšem aj tieto riadky. Budem vás podporovať, sprevádzať na vašej ceste materstvom a mám z toho veľkú radosť.

K láskyplnému porozumeniu som sa zrodila pri pôrode mojej dcérky.

III. Moja cesta sa nekončí

ducko ciciCesta môže byť nekonečná, alebo môže mať svoj koniec. Moje druhé dievčatko sa zrodilo v mojej mysli dávno predtým, ako som si uvedomila. Dávno predtým som bola predurčená mať veľa detí. Môj tretí úryvok bude nielen o krásnom zrodení, ktoré ma ešte len čaká. Verím, že to bude ešte krajšie. Ale je aj o krásnom vnímavom tehotenstve bez zbytočných zásahov. Prvé tri mesiace som jednoducho „vítala nový život“.

Malinká sa zrodila možno v dome starých rodičov, v mojej mysli som po nej zatúžila asi pol roka predtým, ako sa to stalo. To, že som otehotnela, som vedela skôr, ako zameškala menštruácia. Je to neuveriteľné, ale proste som to vedela. Vnímala som zmeny v mojom tele. Môj manžel mi je svedkom. Potom som vedela, že je to dievčatko. Kúpila som novú ružovú šatku. Bolo to dievčatko. Hranice vnímania mojej ženskej sily sú ohromujúce. Niekedy ostanem sama sebou zaskočená. Cítila som od začiatku bábätko v brušku, cítila som okolo 10. týždňa tehotenstva „motýliky“. Pre niekoho nemožné, pre mňa možné.

Ak je to moje posledné dieťatko, moja cesta nemôže mať svoj koniec. Budem rada, ak mi na tej ceste bude stále skvele a moje posolstvo krásneho obrazu empatického kontaktného vzťahového rodičovstva budem môcť odovzdávať ďalším vnímavým maminkám.

Veľmi sa teším na svoj tretí zážitok z pôrodu ako z najkrajšieho možného naplnenia ženy.

Už viem, ako môžem svojim deťom po pôrode láskyplne porozumieť.

Tento článok vznikol pri príležitosti založenia mojich nových fb stránok podporujúcich empatické kontaktné vzťahové rodičovstvo.

Popis k úvodnej fotografii:
Toto je moja rodina. Môj synček Adriánko (4,5 roka) nakreslil modrou ceruzkou maminku s bábätkom v brušku, ocinka so sestrou na chrbte a seba ako stojí vedľa ocinka. Na svoju nenarodenú sestru povedal: „Alžbetka ciká do plodovej vody“. Celé som to dofarbila ja a obrázok tvorí súčasť tohto vzťahového príbehu. Ešte by som rada spomenula, že najskôr som sa riadila pocitmi a materinskou intuíciou, až potom prišli vedomosti. 

Adriana Kráľová

Žijem svoj sen a venujem sa empatickému kontaktnému vzťahovému rodičovstvu. Milujem sprevádzať matky materstvom a moja práca je môj životný štýl, je to moja vášeň a skutočné poslanie. Keď človeka práca baví, prestáva pracovať a začína tvoriť. Môj príbeh si prečítajte tu >>

10 myšlienok na “Moja cesta k empatickému kontaktnému vzťahovému rodičovstvu

  1. Adriana, krásne vidieť tvoje transormácie do materstva – neuveritelné aký veľký vplyv má vnímavé rodenie a tehotenstvo na materstvo. držíme palce

  2. Krasne napisany clanok. Dnesnym konzumnym sposobom zivota v sebe tlmime to, co je prirodzene, zabijame intuiciu a doveru v same seba v tej najprapodstatnejsej nasej ulohe.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *