Príbeh v znamení „Z pekla až na nebesia“

„Aj ja som bola strapatá, fyzicky a psychicky vyčerpaná a na obed som si robila polotovary.“

-ADRIANA KRÁĽOVÁ-

Zrodeniu tohto príbehu predchádzala dlhá cesta transformácie jednej ženy-matky, od neistoty a zúfalstva až k žene sebavedomej, trojnásobnej matke, ktorá dnes pomáha iným ženám znovu získať svoje materské kompetencie.

Časť prvá: PEKLO

Prvé vytúžené bábätko. Prišlo k nám veľmi milované. Moje predstavy ako neskúsenej prvorodičky boli skreslené.

Je možné, že mnohé z vás, milé čitateľky, ste sa s takouto podporou nestretli. Z tohto dôvodu je prirodzené, ak sa vám niektoré pasáže nebudú čítať ľahko a môžete prežívať rozporuplné až negatívne emócie. Chcem vás ubezpečiť, že je to normálna reakcia a že príbeh nepíšem preto, aby som ranila ženy, ale o tejto téme je potrebné hovoriť veľmi veľa a rozprúdiť spoločenskú diskusiu.

Narodí sa, bude to nádherné. Ale opak bol pravdou. Prišla cesta s názvom „Peklo“. Vreštiace bábätko, pocit bezmocnosti, pocit zlyhania. Nevedela som ho utíšiť, nerozumela som mu. Kolika? Ospravedlnenia. To je to, čo robíme. Ospravedlňujeme sa okoliu za to, že nerozumieme svojmu dieťatku. Nechápeme, prečo plače. Už je hladné. Idú mu zúbky. Bolí ho bruško… Nič z toho mu nie je.

Bábätko nemusí plakať. Len som veci mala robiť inak. Viete, čo? Napriek tomu, že moje dieťatko veľa plakalo, nikdy som nepochybovala sama o sebe, o tom, že mám dosť mlieka…

No kde nastala chyba? Hneď po pôrode. Nemali sme neprerušený kontakt koža na kožu až do prvého samoprisatia, neprišla harmónia, nestalo sa nič z toho, čo som zažila neskôr. K nespokojnosti prispela nadprodukcia mlieka, režimovanie, perinka, kočíkovanie, dezorganizované spánkové cykly. Plamene šľahali vysoko. Ale hasila som ich dojčením aj 8 hodín za deň, vždy, keď to synček potreboval. Nenechala som sa oblbnúť spoločnosťou, že dojčiť sa má 15 minút. Dojčila som na požiadanie, kúpila som si svoje prvé nosítko a začala som robiť to, čo je každej z nás prirodzené. Riadila som sa intuíciou, dieťatkom a pochopila som, o čom to celé vlastne je.

To, čo moje dieťa potrebuje, je fyzický kontakt (k tomu pocit bezpečia, známe zvuky, moju vôňu, mlieko). Moja cesta z pekla bola plynulá a bola vlastne porozumením sebe samej. Dojčenie mi pomáhalo opäť sa napojiť na bábätko, keďže nám po pôrode prerušili bonding a nerozumeli sme si. Načúvaním samej sebe a dieťatku som prešla do stavu, kedy som presne vedela, čo mám robiť. Áno, každý týždeň som vo vani plakala od bolesti s upchatými mliekovodmi. No potom som sa stala laktačnou poradkyňou a už som neriešila symptómy, ale pôvod problému. Moja cesta sa zmenila na prechádzku rajom.

Už som vedela, prečo dieťa plače, aj to, ako dojčiť bez problémov, respektíve ako im predchádzať. Prišla som na to, že to, čo dieťa skutočne potrebuje, je fyzický kontakt s matkou od chvíle, keď sa narodí. Už som vedela, že materstvo je jednoduchá cesta, ak si matka dôveruje. Eliminovala som všetky možné riziká, ktoré by mi túto cestu znepríjemňovali. Fľaša s čajíkom ako potenciálne riziko kandidózy prsníka (následný problém upchatých mliekovodov) odplávala na večné časy vo vlnách rieky Belá. Áno, tam ju vyhodil sám Adrián a obaja sme sa ocitli na novej ceste, kde som presne vedela, čo mám robiť, a ako.

A tak plamene v našom pekle vyhasli. Posunuli sme sa vyššie. Prestala som mať problémy s dojčením a moje polročné dieťa pilo vodičku z pohárika. Užívali sme si nosenie, ktorým sme si kompenzovali prerušený kontakt. Uvedomujúc si všetky počiatočné chyby som presne vedela, ako sa budem starať o svoje ďalšie deti. Uvedomila som si škodlivosť separácie tesne po pôrode a aj prvé mesiace v kočíku, v období, kedy dieťa potrebuje matku, aby sa cítilo bezpečne, aby si vybudovalo dôveru k nej aj k svojmu okoliu. Vďaka tejto dôvere bábätko nadobudne pocit istoty a jeho vzťah k matke bude pevný a trvalý.

Pôvodne som mala dojčiť 6 týždňov. Bolo mi nariadené limitovanie dojčenia. Nerobila som to. Prvé dieťatko som napriek obrovským ťažkostiam dojčila celé 4 roky! Len vďaka dôvere v seba ako matku a v moju prirodzenú schopnosť kŕmiť svoje dieťa.

Presne som vedela, čo je správne a čo nie. Využila som pritom dôveru vo vlastnú intuíciu a stala som sa kompetentnou matkou. Na ceste k empatickému kontaktnému rodičovstvu som stála bez špeciálneho štúdia odbornej literatúry. Každá matka je totiž najlepšou odborníčkou na vlastné dieťa, bez ohľadu na nejaké teórie. Náš kontakt som empaticky budovala hlavne neustálym dojčením, ktoré trvalo aj vyše hodinu (syn si kompenzoval stratu kontaktu po pôrode). Budovala som nový vzťah so svojím synčekom.

Druhýkrát pri dcérke som bola pripravená urobiť všetko presne naopak. Svoje druhé či tretie dieťa by som si nedala vziať, ani keby nado mnou stál neviem aký prezident či autorita. Pre mňa som autorita ja a moje dieťa je to najdôležitejšie na svete. Už nikdy nedovolím, aby mi niekto moje dieťa odniesol a aby som sa znovu ocitla na ceste peklom, ktorá je, žiaľ, bežným štandardom slovenského materstva. Áno, to, že vaše dieťa plače, nie je normálne. Nie je ani hladné, len mu nerozumiete. A nie je ani normálne, aby materstvo bolo pre matku peklom.

Pozn.: Klinická psychologička Michaela Mrowetz tvrdí, že ak dieťa plače a matka mu nerozumie, ide o nesynchrónne správanie matky a dieťaťa, ktoré je dôsledkom ich oddelenia po pôrode.

Časť druhá: RAJ NA NEBESIACH

Sofia Ema a Gabriel

Predstavte si najkrajšie miesto na svete. Čo sa vám vybaví? Mne raj na nebesiach. Tam som sa ocitla po pôrode svojich ďalších detí, dcérky Sofie Emy a syna Gabriela. Vidím pred sebou nádherné kvetinové záhony, pokoj, harmóniu, hrá nebeská hudba. Moje deti sú v súlade s týmto božským prostredím a ja tam sedím a dojčím na požiadanie. Bez tabuliek, bez režimu, iba načúvam potrebám týchto anjelov a stále počujem tú hudbu. Jedným slovom je to POKOJ. Vidím vtáčiky, skáču a spievajú.

Som v úplne odlišnom rozpoložení ako po prvom pôrode. Nemám problémy s nadprodukciou. Nezažívam dlhé močenie v horúcej vode vo vani s plačom, ani stres z materstva, prebdené noci či neschopnosť starať sa o vlastné potreby. Tu, v raji, máme všetci svoje potreby naplnené. Moja rodina, moje deti, i ja.

Dokonca okrem napĺňania svojich základných potrieb stíham aj pracovať: venovať sa vám-matkám, svojmu obchodu a šíriť osvetu o tom, aké dôležité je rozumieť svojmu dieťatku, ako aj o tom čo nám materstvo neuľahčuje, práve naopak — sú to metódy, ktoré nám bránia v tom, aby sme boli šťastné.

Podruhý a potretíkrát som to zažila inak. Od perinky, postieľky a materstva podľa schémy som sa dostala na toto najkrajšie miesto na zemi, do raja. Do raja, ktorý nechcem, aby skončil. S bezhraničnou láskou v srdci nosím svoje deti odzačiatku v šatke na hrudi a dojčím kedykoľvek tak, ako to potrebujú. Spím so všetkými svojimi deťmi. Dojčím už druhý tandem. Pri spoločnom spaní zažívam hádam tie najkrajšie pocity materstva. Keď sa na mňa moje deti nalepia a dýchajú mi na tvár, všetci sa cítime bezpečne. A nielen moje deti, aj ja sa takto cítim milovaná. Blízky kontakt s rodičmi som zažila ako dieťa, je pre mňa prirodzený a je prirodzený aj pre moje deti.

Milujem toto miesto. Chcem, aby sme tu ostali navždy a táto chvíľa trvala večne. Aj ja som to zažila inak. Ďakujem za to tomu, kto si ma vyvolil. A vy-matky ste si ma vyvolili, aby som vás sprevádzala. Empaticky. Aby sme mohli materstvo zažívať inak.

Prečo som to mala prvýkrát tak zažiť? Nie raz mi jedna moja priateľka povedala, že keby som na začiatku nezažila svoje peklo, nikdy by som sa nedostala na svoju cestu sprievodkyne materstvom, nikdy by som nepochopila svoje vedomosti v kontexte a nikdy by som tu nemohla pre vás písať a pomáhať vám ako dnes.

Ďakujem za to, že som mohla zažiť svoj príbeh.

Pozn.: Často sa stretávam s názormi matiek, ktoré tvrdia, že svoje dieťa milujú rovnako, hoci s ním nespia, nenosia ho a nedojčia. Áno, všetky matky svoje deti milujeme rovnako, ale načo ten sťažený štart do materstva, keď to môže byť tak božsky krásne?

Adriana Kráľová