Sadni si a nič nerob! Čo učíme naše deti my rodičia a čo škola? Kde je kritické myslenie?

„Pochybujem teda myslím, mystlím teda som.“
René Descartes

Dieťa má sedieť potichu tak, aby nerušilo dospelých. Nesmie nič robiť, pretože zašpiní sterilnú domácnosť. Vlastne už keď sa narodí má zapadnúť do tabuľky. Tuhú stravu mu zavádzame podľa tabuľky a kŕmime ho do troch rokov. Na ihrisku ho držíme za zadok, pretože spadne. Ideálne by nemalo ani myslieť, aby počúvalo na slovo. Vlastne nemôže mať svoj názor. Čo sa očakáva od našich detí počas prvých šiestich rokov života? A čo v školský vek? Otázky učitelia nemajú radi, treba vypracovať množstvo domácich úloh bez fantázie, nabifľovať sa učivo bez kritického myslenia. Za otázkou musí hneď nasledovať odpoveď (dogma) namiesto možnosti o poznatku pochybovať. Neučí sa myslieť logicky, spájať správne informácie a skúsenosť. Dnešné školstvo neučí ani intuícii. Škola naše dieťa úplne znechutí a pritom sloboda poznania, objavovania a myslenia je pre mňa to najkrajšie čo môžem svojim deťom ponúknuť ako vklad do ich života.

Koho potrebuje naša spoločnosť vychovať? Dav oviec, prispôsobivých ľudí bez názoru, ponižovaných a podceňovaných už v detskom veku a ľahko manipulovateľných. Známkovanie, výkon, trapas, porovnávanie a strach. Úplne zle! Obmedzenie na celý život. Kto z nás vyrastie? Máme tu množstvo dospelých bez logického a kritického myslenia. Prijímajú skreslené informácie médií a veria „autoritám“. Škola nás má naučiť učiť sa a nie memorovať aktuálnu dogmu. Aby sme sa mohli „učiť celý život“, nahliadať na tento svet so záujmom o veci, ktoré nás bavia a nebáť sa v živote robiť to, čo naozaj chceme. Mať z toho radosť a byť v živote skutočne šťastný. Plniť si svoje sny. Môj sen je Kengurka.

A čo tie besiedky na konci školského roka? Majú z nich skutočne všetky deti radosť? Chce byť každé dieťa v danej chvíli cvičenou opičkou? Má na to? Alebo je to skôr utrpenie? Radosť nám predsa môžu urobiť aj inak. A určite to robí mnohým deťom radosť, ale nie všetkým.

Ak máte v rodine alebo v okolí opozíciu k vášmu vlastnému spôsobu vedenia detí, ktorá zjedla všetku múdrosť sveta, tak to je hotová apokalypsa. Ale aké právo majú iní kecať komukoľvek do výchovy detí? Akým právom môže niekto niekoho posudzovať? No asi sám nevyrovnaný človek, čo mu ušli všetky lode z prístavu. A môže to byť hocikto z okolia, rodiny. Nemá právo riešiť výchovu vašich detí. Ideálne je stáť si za svojim a neriešiť ich, neargumentovať. Svoje argumenty predsa dávno máte v sebe!

Prajem si, aby sa moje deti nebáli v živote isť svojou cestou, za svojim snom a žiť šťastný život, ktorý si sami vyberú. A prvé ovocie už oberáme a najstarší syn Adrián má svoju prvú výstavu svojho poznávania sveta. Krásny úspech, z ktorého sa teší celá rodina:

Výstava „Svet a vesmír očami Adriána Kráľa“ – Výstava trojrozmerných prác 6-ročného chlapca a žiaka prvej triedy. Jeho vášňou je tvorenie a poznanie. Každý deň si pozerá atlasy, sníva o ceste do vesmíru a rozmýšľa, čo dnes vytvorí. Má aj vlastnú kroniku.

Kreativita u detí je dnes podceňovaná. Opakuje sa dookola to isté: „Zašpiníš sa, nerob to, zase urobíš neporiadok, načo ti to je, choď si radšej robiť domáce úlohy…“ Deti dokážu naozaj viac, ako si myslíme. „Ako pedagogička viem presne odhadnúť, čo môj syn potrebuje a v jeho záujmoch ho podporujem tak, aby sa rozvíjal tým smerom, ktorý si sám určuje. Je o krásne, úžasné a zároveň náročné uspokojiť jeho potreby. Niekedy sama neviem odpovedať na jeho otázky. Ale vždy to zvládneme a učím ho aj to, ako si informácie vyhľadá sám. Najkrajší je ten pocit, že môže objavovať slobodne a ja ho v tom podporujem.“

Keď bol Aďko malý chlapček, nikdy sa nejavil ako nejaký nádejný umelec. Dokonca čarbal nezmyselné veci a vôbec som netušila, že bude z neho taký talent. Doma vyrastá malý intelektuál, vedec a umelec. Keď sa niečoho chytí, vie pritom stráviť hodiny. Sústredí sa každým vlasom na hlave. Keď sa mu nedarí, požiada o pomoc. Inak to neznáša. Najradšej si všetko robí sám.

Aďkov bežný deň vyzerá tak, že nahliada na okolitý svet a snaží sa ho zachytiť. Čo si napozerá alebo vymyslí alebo jednoducho to, čo si naštudoval v encyklopédii. Niečo zaujímavé ho nadchne a už mi cestou domou rozpráva, že potrebuje kartón a to a to, pretože to ide vytvoriť. Niekedy je náročné ustriehnuť, aby tvoril v pokoji, keďže má dvoch súrodencov. V obývačke nemáme vyleštené stoly, skôr naopak. Steny máme polepené ako detskú izbu Aďkovými výtvormi a som na to hrdá. Pretože sa tak cíti ocenený a cíti, že jeho diela sú dôležité. Neriešim, že je bordel z tvorenia, alebo že máme už doma ako v cirkuse. Aj manželovi sa snažím vysvetliť, že sú to jednoducho deti a treba ich nechať prejaviť sa.

Ilustračná foto: A takto to začalo, ešte aj tandemové nosenie Sofi a Gabka znázornil 🙂

Poznám ho ako samú seba, je to nádherné. Posledne som na výtvarke spoznala jeho dielo a presne od slova do slova som vedela, ako ho pomenuje. Cítila som sa aj ja tak skvele, ako sa on cíti, keď tvorí. Naše prepojenie, vnímanie a porozumenie je v super leveli. Konečne žijem môj Materský raj.

Taký uletený záver. Nahliadnite aj vy do svojich detí. Dopisujem článok a pýtam sa ho:

Ja: „Aďko, čo si cítil pri tej besiedke?“, Adrián: „Hanbil som sa a držal som si tú vestu a chcel som, aby to skončilo.“

Ja: „Čo nemáš rád na domácich úlohách?“ Adrián: „Všetko. Chcem si robiť po svojom.“

Ja: „Čo ideš teraz robiť?“ Adrián: „Idem si robiť kroniku“.

Ja: „Rob, čo ťa baví, len tak objavím tvoj skutočný talent.“

Adriana Kráľová

Žijem svoj sen a venujem sa empatickému kontaktnému vzťahovému rodičovstvu. Milujem sprevádzať matky materstvom a moja práca je môj životný štýl, je to moja vášeň a skutočné poslanie. Keď človeka práca baví, prestáva pracovať a začína tvoriť. Môj príbeh si prečítajte tu >>

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *