Skutočná pravda o stave slovenského pôrodníctva

„Je ráno. Počujem tečúcu vodu v kúpeľni a umývam si tvár. Mám pocit, že zmývam traumy všetkých slovenských žien, ktoré nerodili dôstojne. Idem sa radšej aj osprchovať.“

Včera sme v kruhu mojich priateliek vyrazili do kina na dlhoočakávané zhliadnutie filmu Medzi nami – Before I met you. Tento príbeh bude iný ako moje ostatné. Jednoducho je smutný.

Ešte doobeda som si pozrela český žurnál Pět zrození. Videla som tam v podstate to isté, čo ma čakalo druhýkrát večer. A priznám sa vám. Keď bol koniec, išla som na záchod. Prišlo mi zle.

Už takmer rok tvorím projekt pre matky s názvom Materský raj. K vytúženému raju som dospela so svojimi snami o pôrode, popôrodí a celkovo moje materstvo sa zmenilo z pekla na raj. Nie, nie som dokonalá, ani to pozlátko na konci nie je len tak. Proste to bola cesta. Na začiatku veľmi bolela a na konci – takú ma už poznáte. A aby sme o veciach hovorili tak, ako sa môžu stať, je potrebné hovoriť o téme aj z druhého brehu. Z toho, ktorý nie je príjemný. Poznáte to? Aj ja som veľa plakala.

Nebola som hneď kompetentná a sebavedomá. Napriek príprave na prvý pôrod som jednoducho nevedela, čo ma čaká. Vo filme zaznie veta: „Toto je to najšťastnejšie obdobie v živote ženy s týmito kŕčmi a s týmto obrovským zadkom?“ Ja si so ženami často hovorím inú vetu: „Toto je ten najšťastnejší okamih po pôrode, keď tam ležíte a dieťa nikde?“ Aj vám ukradli ten okamih? Nikdy nezabudnem, ako som opakovane zvonila na ten zvonček na izbe, nech mi ho donesú. A bolo mi jedno, či budem za šibnutú. Jednoducho inštinkt u mňa víťazí nad systémom.

Okrem separácie – pre mňa najväčšieho hriechu z toho celého (vnímam to tak, lebo to, čo mi bolo ukradnuté, je moje) – vidíme vo filme nadrogované ženy, ochromené a paralyzované ženy napojené na infúzie, zásahy do pôrodov, polohu na chrbte a nakoniec obrovské obecenstvo prizerajúce sa zneuctenej intimite. Lebo 1-2 ľudia pri pôrode nestačia. A nakoniec vidíme dieťa zabalené v perinke, ktoré otvára pusinku na dojčenie a nikto nechápe, že dieťa patrí nahé na matku a na prsník.

Vo filme ma prekvapila jedna pani – bola to asi pôrodná asistentka. Múdro hovorila o tom, ako to bolo kedysi. O tom, ako ženy rodili s babicou a tehotné neboli „pacientkami“. To, čo sa s tehotnou robí v nemocnici, kým porodí, to je teda masaker. Ženy nerodia, rodia za nich tí okolo.

Film sa skončil. Jedna z mojich priateliek ako prvá prehovorí: „Už chápem, prečo chcú ženy rodiť doma!“

Adriana Kráľová

Som matka troch detí. V nemocnici som rodila trikrát. O prvej skúsenosti som ani nenapísala príbeh. Nie je tam o čom písať. Potom som to zažila ešte dvakrát inak a ja som sa cítila ako matka „bohyňa“. O filme sa hovorí, že je tendenčný. Ja si myslím, že toto sa deje. Deje sa to. Nech mi niekto povie, že nie. Kým som film nevidela, priznám sa, chodili mi v hlave myšlienky, že jednoducho mnohí sa snažia to robiť inak, ľudsky a rešpektujúcim spôsobom – oceňujem to, pretože som empatická a oceňme to všetci. Aj vďaka tým, ktorí sa snažia, som to zažila dvakrát inak. Ale nebola som len vedená systémom. Mala som informácie a téme som rozumela – venujem sa jej profesionálne. Už nikdy by som si nenechala odniesť dieťa. Nikdy. Len matky dokážu systém zmeniť. Urobte to aj vy pre naše dcéry. Ja to urobím. A tých snov mám veľa. Verejne priznávam, že sa idem prihlásiť na štúdium pôrodnej asistencie. Cítim to poslanie v celom tele a v každom vlase na mojej hlave.

Sem patrí moje dieťa:

 

4 myšlienky na “Skutočná pravda o stave slovenského pôrodníctva

  1. ..ako velmi boli spomienka na to, ze moje dietatko bolo celu noc niekde prec odo mna.. Uz ma vyse 2r, ale stale to tak velmi boli.. neviem si odpustit, ze som nebojovala.. mam pocit, ze mi to cele niekto vzal.. zaciatok bol uplne iny, po case som si to uvedomila.. moje dietatko ale vobec som nevedela co s nim.. plakala plakala dlhe 4mesiace velmi plakavala.. a ja s nou.. odlúčenim a separaciou odchadza z matky pocit materstva a sebavedomia.. a teraz placem, ked som si pozrela to Vase krasne video so syncekom.. preco nam toto beru? ☹️

    1. Milá Ivetka, veľmi ma to mrzí, čo sa deje matkám a ich deťom. Sama som cítila, že prvý synček dlho doháňal stratené. Bol veľmi náročný a ten stres si tiež odplakal. A ja s ním. Presne ako píšete. Ale kontaktom a dojčením sme to spolu zvládli a máme nádherný vzťah, akurát ukradnutý začiatok. Verím, že raz sa to zmení.

  2. Adrianka, dakujem za zdielanie dojmov z filmu. Ja som sa rozhodla, ze nan nejdem. Rodila som 2x v tej istej slovenskej porodnoci. Po 2x mi odniesli dieta, hoci som to druhykrat chcela inak. System zvitazil. A hoci z druheho porodu som mala „lepsi“ pocit, lebo dceru som si vydupala k sebe „uz“ po 6! hodinach. Pri prvom mi syna „strazili“ sestricky, ale to som netusila, co sa so mnou deje. Hned ako som porodila, nechcela som to nadherne dieta vidiet, a zaroven chcela, bala som sa ho chytit, dojcit nam neslo, potom JIS-ka, infuzie a strasnych 11 dni v nemocnici, ja s vysokym tlakom, bolestami hlavy, nespala som 4 dni. Skoncila som.s depresiou. Ale po roku som otehotnela opat a nejak som to zvladla. Len som nemala silu ist niekam inam. Porod bol vcelku iny, co sa tykalo mna, ale to odnesenie dietata je rutina, ktorej sa neslo vyhnut. A ako Vy, tak aj ja toto vnimam ako NAJVACSI HRIECH, ostatne, nastrih, oxytocin a kopa inych veci, to ja nejak predycham, ale toto, ta separacia, ta reze do ziveho. Od Vas mame nositko a podarilo sa mi obe deti dost dlho dojcit, nie uplne podla mojich predstav, ale v porovnani s tym, na co ma nastavovali po prvom porode, tak som to dala, mnohym padla sanka, ze „to“ dieta a „tie bradavky“, to dali 17 mesiacov 😀. Este by som rada mala tretie babatko, ako „reparat“, kobtakt nemiesto separacie. Verim, ze mi to bude dopriate. Ze Boh vie, ake je to pre mna dolezite. Len otazka znie, kam ist. Pretoze v jednej velkej porodnici v srdci Slovenska MUSI mama lezat 2 hodiny na sale, sama si tlacit na brucho a dalsie 4 hodiny lezat na izbe bez pohnutia. To je tych 6 krutych hodin. Porody som mala rychle a ani po jednom sa mi nechcelo spat. Teraz si vsak uvedomujem, ze ked uspavam dcerku na obed, ked lezi pri mne, dostavam z jej dychu normalne „nirvanu“, navzajom sa upokojujeme a sladko zaspime obe. Ked zaspava sama a ja len lezim vo svojej posteli a ona v postielke, nie je to tak. Myslim si, ze matke neda spat ten pocit ostrazitosti, kde je moje dieta a proste to nam nedovoli zaspat. (Pokial bol porod v pohode, ze matka nie je nadopovana alebo totalne vycerpana). Dakujem este raz za zdielanie pocitov a urcite sa ozvem do spravy. Inak sme na nejakej podobnej vlne snad po 3 rokoch som Vas zaregistrovala a videla som Vami usitu penazenku. A normalne mi srdiecko zaplesalo, ze dalsia sikovna „krajcirka“. Ja som nasla vasen tiez v siti, tvoreni pre deti, ciapocky, nakrcniky, teplacky, pyzamka. Toho casu nie je nazvys, ale ked „musis, tak musis“ 😇. Je to reset pre hlavu, aspon pre mna a potom radost v ociach deti, ked sa tesia a nechcu pyzamko od maminky ani vyzliect ❤😍. Prajem Vam plno lasky, inspiracie, napadov a sily pokracovat v tom, co robite. Ste skvela.

Napísať odpoveď pre Iveta Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *