Syna som dojčila do prirodzeného odstavenia, určitý čas sa dojčil so sestrou tandemovo

„Nikdy predtým som si nepomyslela, že budem dojčiť tak dlho.“

Spoločnosť, v ktorej žijeme, ovplyvňuje naše predstavy o dĺžke dojčenia a o tom, kedy je vhodné prestať dojčiť. Keď som pár týždňov po pôrode synčeka sedela som v čakárni gynekológa a čakala na prehliadku po šestonedelí, netušila som, že je dôležité dojčiť tak dlho, ako to dieťa potrebuje a je možné dojčiť dovtedy, kým sa samé dieťatko neodstaví. Nikto mi vtedy o tom nepovedal, ja som o tom nikde nečítala. Ani osveta v tejto oblasti nebola taká ako dnes. Norma spoločnosti ovplyvnila moje vtedajšie predstavy o dĺžke dojčenia. V čakárni bola matka, ktorá mala na kolenách asi dvojročného chlapčeka. Spýtala som sa jej: „Vy ešte dojčíte?“ Ona odpovedala: „Áno.“ V tej chvíli sa jej dieťa začalo dojčiť. Vtedy som si pomyslela, to je snáď už príliš dlho. Dobre čítate. Ja som si vtedy myslela, že to preháňa! V tomto období boli moje predstavy o dĺžke dojčenia formované vzorom mojej matky. Dojčila nás so sestrou do roka, čo bolo na tú dobu asi tiež extrémne, keďže vtedy sa buď vôbec nedojčilo alebo len niekoľko mesiacov. Ja som však toto číslo som mala v hlave ako svoj míľnik podľa vzoru svojej matky.

V tom čase som mala o dojčení málo vedomostí. Začala som sa o dojčenie viac zaujímať. Keď mal syn presne pol roka, úspešne som získala certifikát poradkyne pri dojčení o. z. MAMILA. A tam sa to stalo. Počas prednášok som si uvedomila, čo moje dieťa potrebuje a ako to bude u nás vyzerať. Že syn sa odstaví sám, keď bude na to pripravený on a aj ja. Predstavy o dojčení, ktoré máme v sebe zakorenené, môžu byť nesprávne a to najmä preto, že sme to nikdy okolo seba nevideli. Preto teraz považujem odovzdávanie týchto informácií iným mamičkám za také dôležité, a šírim to, o čom som presvedčená, okolo seba.

K novým predstavám som sa „predojčila“ a dozrela

Ako synček rástol, uvedomovala som si. že som sa rozhodla správne. Boli sme šťastní. Nevedela som si predstaviť, že by som mala skončiť. Bol by to pre mňa veľký stres. Myslím, že podobne to prežíva aj dieťatko. A to by som mu neurobila.

Keď som otehotnela druhýkrát, vedela som, že dojčiť neprestanem. A neprestala som ani pri problémoch v tehotenstve, ktoré samozrejme s dojčením nemali nič spoločné. Som šťastná, že som znovu nepodľahla všeobecne uznávaným nesprávnym informáciám, že dojčiť počas tehotenstva sa nesmie. Urobila som veľmi dobre, pretože môj syn počas celého tehotenstva získaval pri dojčení kolostrum a nebol počas toho celého obdobia vôbec chorý, napriek tomu, že mal dovtedy problémy s imunitou.

Takto postupne som sa „predojčila“ do stavu, keď som bola o tom presvedčená, že dojčenie dieťaťa staršieho ako dva roky je úplne normálne a prirodzené. A spomenula som si na tú mamičku z čakárne. Ako sa na ňu pozerali ľudia s predsudkami. A ona robila úžasnú vec pre zdravie svojho bábätka a aj seba.

Prekonali sme veľa ťažkostí, vždy sme to super zvládli. Keď mal synček 3 roky, zorganizovala som na Liptove výstavu dojčenia o dojčení starších detí. Chcela som, aby sa aj ostatné matky dozvedeli, že ak dojčia dlhšie, ako je v našej spoločnosti zvykom, je to normálne a veľmi prospešné pre zdravý vývin ich dieťaťa aj pre ich zdravie. Táto osveta je pre mňa veľmi dôležitá a to nielen v oblasti dojčenia. Chcem, aby vnímavé matky počuli, že to, čo im hovorí srdce, je správne. Nie to, čo je v spoločnosti pravidlom.

„Mama viem to zvládnuť aj bez dojčenia a sám.“
„Nejdeme cici, už som veľký.“

Prirodzené odstavenie nenastalo zo dňa na deň. Keď niekedy môj syn povedal „nejdeme cici“, niesla som to veľmi ťažko, na odstavenie som nebola pripravená. Ale uvedomila som si, že prirodzené odstavenie nie je záležitosť niekoľkých dní, dokonca ani týždňov. Myslím si, že u nás to trvalo vyše roka.

Bolo neuveriteľne krásne sledovať, ako sa postupne pripravuje na to, že už dojčenie nebude potrebovať. Ako je každým dňom samostatnejší a nezávislejší. Ako postupne jeho osobnosť rastie na sile a ako ma čoraz menej potrebuje, keď spadne, keď si ublíži alebo keď proste chce spinkať. Spal na prsníku do 2 rokov. Ale rešpektovala som to. Bol vždy náročné bábätko. Ale keď s tým prestal, bolo to v období, keď to malo prísť. Keď sa nám mala narodiť dcérka. A on prirodzene dal priestor jej. Aby som sa nemusela báť, ako zaspí, keď maminka bude v nemocnici rodiť. Všetko bolo tak ako má byť.

Prirodzené odstavovanie trvalo vyše roka a dojčili sme sa celkovo 4 roky

„Prirodzené odstavenie je zážitok pre matku aj dieťa. Dozreli sme na to obaja.“

Od synčekových troch rokov som sledovala, že to postupne príde. Prišlo to toto leto, keď mal 4 roky. Hoci sa napríklad nedojčil aj týždeň, potom sa znovu vrátil na prsník, ak sa mu niečo stalo. Napr. sme boli v ZOO a spadol, tak som mu dovolila sa nadojčiť. Takto sa nám postupne predlžovali intervaly. Raz sme sa dojčili každý deň, raz každý druhý, potom týždeň nič, potom znovu frekventovane, potom zase dlho nie… A takto dookola.

Jedného dňa Adriánko stratil sací reflex. Ešte by si aj nadojčil, ale už to nevedel. A zažili sme spolu veľa zábavy. Napríklad sa smial: „Mami, ako to? Takto? Ešte to viem, nie?“ Už to proste zabúdal, nevedel. Začal robiť na prsníku „somarinky“. Bolo to zábavné.

Neviem si predstaviť predčasné odstavenie, keď je dieťa donútené prestať sa dojčiť. Keď dieťa chce na prsník, aktívne dáva najavo túto potrebu a proste ho nedostane. Lebo už je dieťa veľké. Lebo to tak niekto kázal… Neviem si to predstaviť ani vzhľadom na to, keď si spomeniem na situáciu, keď som ležala v nemocnici v siedmom mesiaci tehotenstva s rizikom predčasného pôrodu. Tam som si okúsila silu vzťahovej väzby. A to, čo som prežila nie je žiadna radosť. Keby mi niekto zmeral hladinu stresových hormónov z odlúčenia od syna ako sa bude dojčiť, keď som v nemocnici, tak by to bola iná krivka. A toto by som urobila na vlastnom dieťati? Nikdy.

A pamätám si aj na situáciu, keď prvýkrát povedal: „Mami nechcem, už som veľký“. Áno v tej chvíli nechcel, ale samozrejme to nebolo obdobie, keď bol pripravený na odstavenie. Len postupne získaval na nezávislosti. Vtedy som si uvedomila, že stále ešte nie som na to pripravená. A vedela, som že odstavenie nenastane tak rýchlo. To ma upokojilo. Od tejto prvej vety do skutočného odstavenia to bolo niečo vyše roka. A ja som za toto obdobie tiež postupne prešla od strachujúcej sa matky, ktorá cíti, že toto dieťa sa ešte potrebuje dojčiť, do stavu, keď sme boli na to obaja pripravení. A obaja sme sa z odstavenia tešili obaja rovnako.

Tento krásny moment nemusí byť žiadnou nočnou morou ani pre jednu stranu. Bolo to super, čo sme zažili a krásne sme sa obaja pripravení s dojčením rozlúčili.

Synček sa počas svojho obdobia dojčenia dojčil 1,5 roka spoločne s mladšou dcérkou. Na tie chvíle sa tiež nedá zabudnúť. Vytvárali si krásny vzťah, hladkali sa a držali na rúčky. Často sme všetci traja takto prepojení spolu zaspávali.

Som nesmierne šťastná, že moja skúsenosť s dojčením okrem toho môže pomôcť aj tým, že ženy v našej rodine si budú hovoriť (tak ako ja v tej čakárni): „No, ale u nás sa dojčí do prirodzeného odstavenia!“ Som rada, že na rodinných oslavách je dojčenia starších detí pre moju rodinu normálne a že moje sesternice a budúce maminy si už teraz formujú svoje predstavy o dojčení. A nielen ony, ale aj násťročný bratranec. O čo jednoduchšie to je, keď vám okolie do toho „nekecá“. A kto pozná moje deti, dobre vie, že to nie sú žiadne „mamasukne“, ale práve naopak, že sú to odvážne, sebavedomé, samostatné a živé deťúrence. Istota, ktorú som im dala do vienka s menom „vzťahová výchova“ sa vám vráti v dobrom ako bumerang. Som na to hrdá.

Adriana Kráľová

Žijem svoj sen a venujem sa empatickému kontaktnému vzťahovému rodičovstvu. Milujem sprevádzanie matiek materstvom a moja práca je môj životný štýl. Je to moja vášeň a skutočné poslanie. Keď človeka práca baví, prestáva pracovať a začína tvoriť. Môj príbeh si prečítajte tu >>

3 myšlienky na “Syna som dojčila do prirodzeného odstavenia, určitý čas sa dojčil so sestrou tandemovo

  1. Krasne ste napisali ten clanok. Syn ma 1,5 roka a u nas je bezne caste nocne dojcenie. Niekedy uz ani neviem kolkokrat za noc. Zaspavame na cici, den ci noc. A mam v sebe dilemu, ist ci neist na vecernu meditaciu, kedze muz ho nenakoji a bez cicito bude tazke…

  2. Moc pěkně napsaný článek, máte pravdu, že u nás se na maminky, které kojí starší děti, dívá okolí hodně přes prsty.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *