Ležíme vylebedení večer v posteli – môj takmer 9-mesačný synček na prsku, držiac sa za rúčku s takmer 3,5-ročnou sestričkou na druhom prsku. Očká im obom klipkajú, od spánku ich delí už len pár minút cuckania, vzájomného hladkania sa, synček občas zablúdi prštekom na sestričkinu tváričku, ukazuje na jej nos, ústa, oči, nechceným pichnutím do nosa ju vyprovokuje k ochrápkanému zasmiatiu sa s plnou pusou mliečka. Dcérka mu berie rúčku do svojej dlane, oprie ju o moju hruď, ich očká sú už úplne maličké, menšie, ešte menšie… Hladkám obe hlávky, skláňam sa a každej venujem božtek, už spinkajú… Moje pery nadvihne láskyplný úsmev. Cítim k nim neskutočnú nehu, k mojim milovaným detičkám. Tieto momenty milujem, sú neuveriteľne čarovné, relaxačné, plné lásky a nehy a presne takto som si ich predstavovala, keď som počas svojho druhého tehotenstva dojčila dcérku, ktorá zatiaľ hladkala bruško skrývajúce jej maličkého bračeka.
V nemocnici mi po všetkých vyšetreniach pichli injekciu na zastavenie krvácania, ale trvali na hospitalizácii. Po ultrazvukovom vyšetrení mi spadol obrovský balvan zo srdca, keď na obrazovke bol ten pár centimetrový človiečik v poriadku a hýbal sa. Plač zo zúfalstva vystriedal plač od šťastia. Lekári tiež nevedeli príčinu, áno, mohlo to byť z toho môjho akčného včerajška, ale ktovie, koľko žien predsa krváca počas tehotenstva aj bez prenášania matracov?
A napriek tomu, že ma to veľmi upokojilo, stále som sa cítila hrozne, veľmi ťažko som niesla to oddelenie od dcérky, aj keď som vedela, že je s ockom, ktorý to s ňou vie a s ktorým bude ok. Prvý deň v nemocnici som takmer celý preplakala, poobede mi manžel priniesol veci, dcérku odniesol k mojim rodičom. Mali spolu prísť na druhý deň. Nevedela som sa dočkať, ani zaspať som nedokázala bez nej. Darmo, dva roky som večer čo večer zaspávala po manželovom boku, s dcérkou po druhom boku, väčšinou na prsku. Okrem toho ma strašne bolela hlava z toho celodenného plaču. Keď po nekonečnej noci prišli očakávané návštevy na druhý deň a ja som po vyše 24 hodinách konečne vystískala dcérku, bola som veľmi šťastná. Hneď sa nacucla a ja som sa v ten moment začala cítiť aj fyzicky o100% lepšie. Vďaka dojčeniu som sa úplne vyrovnala s pobytom v nemocnici, videla som, že dcérka je v pohode, každý deň sa počas návštevy nadojčila, potom šla obiehať výťahy, ktoré ju nenormálne fascinovali, doma bolo všetko v poriadku, večer zaspávala s ockom tak, že ju hladkal po vláskoch, zvládli to bezo mňa úplne skvele. Takto sme zvládli môj 6-dňový pobyt v nemocnici, po návrate domov som ešte pár týždňov radšej dodržiavala pokojový režim, no postupne sme sa dostávali do normálnych koľají, a od toho 16. – 17.týždňa sme si rastúce bruško znova naplno užívali. Akurát nás troška prekvapila transformácia mliečka na kolostrum v 16. týždni, dcérku 3 dni troška preháňalo, nie doslova, len proste chodila asi 10x denne kakať. Tiež mi pár dní potom prvýkrát povedala: „Mami, toto prsko nefunguje, daj mi druhé.“ Aj som to cítila, že mám mliečka výrazne menej, ako som mala, tiež zmenilo farbu na takú priesvitnú. Prišlo pártýždňové obdobie, keď som niekedy dcérku musela na prsník doslova naháňať, najmä keď som ju chcela dať spať poobede. Dokonca sa mi dostalo aj odpovede: „Ďakujem, neprosím si.“
Ale čím sme boli bližšie k predpokladanému termínu pôrodu, tým viac sa dcérka začala znova prisávať. Narástla som už o 26 kilečiek, taška do pôrodnice už bola zbalená. Nielen pre mňa, ale pre celú rodinku. Nechcela som znova od dcérky odísť na 4 dni a potom sa zrazu objaviť s bábätkom. Chceli sme byť všetci pri zrode našej 4-člennej rodinky, mali sme to naplánované a boli sme na to pripravení.
Prvé náznaky blížiaceho sa pôrodu som pri dojčení pocítila pár dní pred samotným pôrodom, bolo to len také jemnučké a netrvalo to ani 10 minút. Synček sa s bruškom lúčil pomerne dlho, takmer celý deň, myslela som si, že v čase pôrodu by sme to trošku mohli dojčením urýchliť, ale kdeže… Cca 15 hodín od prvých výraznejších kontrakcií si už vedľa dcérky priamo na pôrodnej sále cuckal na druhom prsku aj párminútový braček. Tandemový sen sa stal skutočnosťou.
Večer na izbe som pri dojčení dcérky s úžasom sledovala, ako namiesto krátkeho pocuckania, na ktoré sme boli pred pôrodom obe zvyknuté, teraz hádam 10 minút vkuse prehĺtala ústa plné mlieka. Od ďalšieho dňa dcérka pre taký nárast mliečka prestala takmer úplne jesť inú stravu, prešla na skoro výlučné dojčenie, okrem pár hltov denne tuhej stravy. Za prvý mesiac takéhoto fungovania pribrala 2 kilá. Tiež asi toľko trvalo, kým sme zvládli nadprodukciu, ktorá sa vďaka dvom prísavníčkom naštartovala ešte v pôrodnici. Priznám sa, že počas toho nášho boja s príliš veľkým množstvom všadestriekajúceho mliečka som si párkrát aj zanadávala na tie moje striekajúce prsia a tiež sme kvôli tomu zažili aj zopár náročnejších situácií, keď som si uvedomila, že ten tandem nie je úplne vždy taký romantický a ružový. Napríklad, keď sa počas poobedňajšieho spánku zobudili obe deti naraz a chceli obaja naraz čúrať a vzápätí na prsko. Alebo keď spal synček v šatke a dcérka chcela unavená prsko k zaspatiu. Ale všetko sme to zvládli, našli sme si svoj systém a dojčíme sa tak doteraz.
Okrem tých čarovných momentov, ktoré tandemové dojčenie prináša, je tu ešte niekoľko pre mňa veľmi významných plusov. Podľa mňa určite pomohlo dcérke vyrovnať sa s novou situáciou – s príchodom súrodenca. Nemusela sa pri jeho dojčení cítiť odstrčená, mohla sa dojčiť takisto ako aj on. Ja som nemusela pri starostlivosti o dve deti hľadať nové spôsoby ako uspať dcérku, či už poobede alebo večer, jednoducho sa nacucla a za pár minút už spala. Tiež som veľmi ocenila, že keď sa celou našou rodinou prehnala črevná viróza a sama som nevedela čo so sebou, nemusela som sa namáhať lyžičkovaním tekutín a krvopotnou rehydratáciou detí, jednoducho sme sa dojčili, čo bolo maximálne pohodlné pre nás všetkých.
Som veľmi rada, že som sa dostala až do tohto bodu, a keďže viem, že v našich končinách je dojčenie súrodencov pomerne nevídané, chcela som sa podeliť o túto skúsenosť s ostatnými mamičkami, ktoré sa možno tandemového dojčenia, alebo dojčenia počas tehotenstva obávajú, alebo možno o ňom ani nepočuli, tak ako ani ja kedysi.
Veronika Mihalská
Spracovanie do blogu: Adriana Kráľová
Žijem svoj sen a venujem sa empatickému kontaktnému vzťahovému rodičovstvu. Milujem sprevádzanie matiek materstvom a moja práca je môj životný štýl. Je to moja vášeň a skutočné poslanie. Keď človeka práca baví, prestáva pracovať a začína tvoriť. Môj príbeh si prečítajte tu >>